PAULI, Wolfgang Ernst

Pochádzal z pražskej židovskej rodiny v Čechách usadených Nemcov. Jeho otec bol Dr med. Wolfgang Josef Pauli (1869-1955), od roku 1922 ordinárius a predseda novozaloženého Inštitútu pre medicínsku koloidnú chémiu na Univerzite Viedeň, ktorý v rámci svojho povolania na viedenskej univerzite roku 1898 prešiel na katolicizmus.Jeho matkou bola Bertha Camilla Maria, roz. Schütz (1878-1927, samovražda), spisovateľka a socialisticko-feministicky orientovaná redaktorka Neue Freie Presse. Už v dvanástich rokoch údajne Pauli, ktorého krstným otcom bol známy viedenský fyzik a filozof Ernst → Mach, opravil na verejnej prednáške administratívnu chybu svojho neskoršieho učiteľa Arnold Sommerfeld a v 16 rokoch prečítal a pochopil vtedy ešte všeobecne neuznávané Einsteinove teórie relativity.
Roku 1918 maturoval Pauli vo Viedni s vyznamenaním a potom študoval v Mníchove u Sommerfeld, kde sa zaoberal štruktúrou atómov a základov kvantovej teórie. Po jeho prvej práci, publikovanej v roku 1919, nasledoval podrobný kritický článok o teórii relativity, ktorý sám Einstein veľmi kladne prijal a ktorý na popud Sommerfeld vyšiel neskôr ako samostatná kniha a roku 1956 v novom anglickom vydaní.
Roku 1921 promoval Pauli "summa cum laude" - jeho Dizertácia viedla k poznaniu, že vtedy platná kvantová teória nebola správna - a stal sa v tom istom roku asistentom Maxa Borna v Göttingene. Na pozvanie Nielsa Bohra potom roku 1922 odišiel do Kodane, kde jeho hlavnou úlohou bolo objasniť Zeemanov jav, teda rozštiepenie spektrálnych čiar, ku ktorému dochádza pri pôsobení vonkajšieho magnetického poľa na atómy.
V roku 1923 Pauli dostal ponuku na pomocnú vedeckú silu u Wilhelma Lenze na Univerzite Hamburg a spolupracoval následne s Werner Heisenberg, s ktorým sa spriatelil v Mníchove, s Bornem a Bohr na matricové mechanike. V roku 1924 habilitoval a pri vstupnej prednáške ako súkromný docent vyslovil presvedčenie v rozpore s Bohrnom, že medzi elektrónovými šupkami a spektrálnou čiarami Zeemanva efektu musia existovať vzájomné vzťahy. Bohr vnímal ako príčinu Zeemanovou javu svojbytnosť jadra atómu, zatiaľ čo Pauli popri troch už známych kvantových čísel (rozsah obežnej dráhy, krútiaci impulz dráhy a jej "povolené" = jedine možné smery) predpokladal ešte neznámu, ďalšiu vlastnosť elektrónov. Toto štvrté kvantové číslo bolo v ďalších výskumoch identifikované ako autorotácia elektrónu okolo svojej osi ( "spin"). Roku 1925 publikoval Pauli konečne svoj vylučovací princíp, dnes známy tiež ako Pauliho, podľa ktorého sa v každom energetickom stave, ak je tento opísaný všetkými štyrmi kvantovými číslami, nenachádza viac ako jeden elektrón. Táto teória, za ktorú v roku 1945 získal Nobelovu cenu za fyziku, získala mimoriadny význam, keď sa zistilo, že teoretickým určovaním počtu obalov a elektrónov v obaloch možno predpovedať a do periodického systému zaraďovať dosiaľ neobjavené prvky.
Pauli bol roku 1926 menovaný mimoriadnym univerzitným profesorom a pracoval v Hamburgu na výskume špecifického tepla a elektrickej vodivosti atómov. Svojím výskumom magnetických vlastností hmoty položil dôležitý základ neskoršej fyziky kovov. Na doplnenie k Erwin → Schrödinger zostavil ne-relativistickú vlnovú rovnicu, aby opísal spin elektrónu, a roku 1929, keď už rok pôsobil ako extraordinarius teoretickej fyziky na ETH v Zürichu, vytvoril spoločne s Heisenberg kvantovú teóriu poľa, zjednotenie Einsteinovej teórie relativity a kvantovej teórie . Pri skúmaní jadier kyslíka (protónov) Pauli ukázal, že tieto rovnako ako elektróny vykazujú poločíselný spin a spĺňajú požiadavky vylučovacieho princípu. Na začiatku 30. rokov 20. storočia Pauli pri práci na probléme rozpadu beta zistil, že energia častíc vymrštěných z jadier atómov nie je u rôznych atómov tej istej látky vždy rovnaká, a vysvetlil miznutie časti energie emitací druhej častice do elektrónu bez menovitej hmotnosti nennenswerte Masse a bez elektrického náboja, čo doplní jeho energiu na potrebnú hodnotu. Tieto častice, ktorú neskôr Enrico Fermi nazval "neutrino" a ktorej existenciu experimentálne dokázali až v roku 1956 Cowan a Reines v Los Alamos (USA), by mala podľa Pauliho vzniknúť v čase vyhodením z jadra a opäť zmiznúť v atóme po danej zmene.
V rokoch 1935/36 prednášal Pauli (v rovnakej dobe ako Einstein) ako hosťujúci profesor na Institute for Advanced Studies v Princetone, New Jersey, potom čo už v roku 1931 prednášal ako hosť na Štátnej univerzite Michigan.
Po anexii Rakúska v marci 1938 dostal Pauli nemecký pas, musel sa však kvôli svojmu pôvodu a kvôli emigrácii otca, sestry Hertha (1909-1973) a bratranca Felixa obávať o budúcnosť, hoci nebol nemeckými úradmi oficiálne označený ako "Žid". Po niekoľkých zamietnutiach Paulovej žiadosti o švajčiarske občianstvo prijal v roku 1940 nové pozvanie na Princetonskej inštitút a zostával s neustále predlžovaným dočasným prepustením až do roku 1946 v USA. Prednášal navyše ako hosť v Michigane (1941) na Univerzite Purdue (1942), bol prijatý to American Physical Society a do American Association for the Advancement of Science. V rokoch 1945-1947 vydával Pauli "Physical Review". Roku 1946 prijal ako nositeľ Nobelovej ceny americké štátne občianstvo, vrátil sa však v tom istom roku späť do Švajčiarska a roku 1949 mu konečne spoločne s vymenovaním riadnym profesorom bolo udelené štátne občianstvo.
Pauli, ktorý je tiež autorom niekoľkých verejnosti málo známych čisto matematických prác, si v 20. rokoch 20. storočia dopisoval okrem iného s Moritza Schlick, nasledovníkom → Macha vo Viedni, s viedenským historikom umenia Erwinom Panofskim a nemecko-židovským historikom náboženstvo Gerhardom (Gershomem) Scholemem, ktorý roku 1923 emigroval do Palestíny. Najmä po druhej svetovej vojne sa viac zaoberal mimofyzikálními problémy. Mimoriadne dôležité pri vytváraní prírodných zákonov pripisoval smerovanie pozornosti a intuíciu a hlásil sa k vesmírnemu poriadku, ktorému sú podrobené ako duša poznávajícího, tak aj vnímaním poznané. Veľmi ho priťahoval celostnej svetonázor CG Junga. Od roku 1953 viedol Pauli s Heisenberg diskusiu o jeho jednotnej teórii hmoty ( "Weltformel").
Roku 1928 sa Pauli stal členom Švajčiarskej fyzikálne spoločnosti, na ktorej diskusných krúžkoch bol častým a vítaným hosťom, roku 1930 dostal Lorentzovu, 1952 Franklinovu medailu. V roku 1953 sa stal Foreign Member "Royal Society" v Londýne.
Pauli, ktorý sa vo Švajčiarsku roku 1934 oženil s rodáčku z Mníchova Francou Bertram (1901-1987), zostal bezdetný. Muzikálne dieťa, ktoré zdedilo nadanie po babičke z matkinej strany, speváčke Viedenskej dvornej opery, bolo kritické, ale poriadne. Spájala sa v ňom silná osobnosť s radosťou zo života a hlbokým porozumením pre ľudské záležitosti. Pauli, ktorý je pre svoje úsilie o objektívnosť a ľudskosť nazývaný tiež "svedomím fyziky", zomrel v taxíku cestou do nemocnice na neznámu chorobu, zrejme rakovinu.