ENGERTH, Wilhelm

E. bol synom dvorného maliara Josepha E. v Anhalt-Cöthene a bratom maliara Eduarda E. Po štúdiu architektúry na Akadémii výtvarných umení a Polytechnickom inštitúte vo Viedni sa E. po krátkej stavebnej činnosti vrátil späť na Polytechnikum a venoval sa štúdiu strojárstva. V roku 1840 sa stal asistentom Adama Burga na Katedre mechaniky. Už v roku 1844 bol iba tridsaťročný E. povolaný ako profesor strojárstva na Joanneum do Grazu.
Po menovaní za technického poradcu v roku 1850 nastúpil E. na oddelenie mechaniky železnice na Ministerstvo obchodu, živností a verejných stavieb vo Viedni, ktoré viedol v rokoch 1853 až 1855. Tu bol postavený pred problém vývoja lokomotívy vhodnej pre prevádzku v horách, ktorú plánoval Karl rytier von Ghega a ktorá mala byť využitá na Semmeringskej železnici, ktorej budovanie bolo zahájené v roku 1848. Súťaž na lokomotívu, vypísanej v roku 1851, nepriniesla očakávaný výsledok, pretože ani jeden zo štyroch podaných modelov problém celkom nevyriešil. E. skonštruoval na základe svojich skúseností typ lokomotívy, ktorý spĺňal všetky dané podmienky a ako „systém E“ sa stal vzorom všetkých ďalších horských lokomotív. Tento prototyp bol dokončený v roku 1853, presne pred otvorením Semmeringskej železnice (1853). Táto päťosová lokomotíva s podporným tendrom sa skoro úspešne rozšírila ako v Rakúsku, tak aj za jeho hranicami. Tým sa tiež s konečnou platnosťou u horských železníc presadil adhézny princíp oproti lanovkám.
E. prešiel v roku 1855 k novo zriadenej Rakúskej štátnej železničnej spoločnosti, kde sa stal centrálnym riaditeľom strojárstva a neskôr zástupcom generálneho riaditeľa.
V roku 1867 bol E. povolaný do Komisie pre reguláciu Dunaja, ktorá vznikla na ochranu pred záplavami a ľadovou triešťou. Tu si urobil dobré meno svojou konštrukciou uzatváracieho zariadenia, tzv. uzáverovej lodi Schwimmtor. Táto loď, ktorá sa po naplnení vodou ponorila, bola použitá na ochranu proti vniknutiu ľadových krýh do Dunajského kanála v roku 1872 v Nuβdorfe pri Viedni.
V roku 1873 bol E. ako osoba zodpovedná za všetky konštrukcie, poverený stavbou výstaviska pre Svetovú výstavu vo Viedni.
V roku 1874 bol na doživotie povolaný do Rakúskej ríšskej rady a v roku 1875 mu bol pridelený prídomok slobodný pán. E. bol od roku 1844 ženatý s Karoline, rodenou Hoffmann (1819 – 1885), mali štyroch synov a dve dcéry.