KAPLAN, Viktor

Po štúdiu strojárstva na Vysokej škole technickej vo Viedni nastúpil K. v roku 1901 na miesto do továrne na zážihové motory Ganz & Co. v Leobersdorfe. O dva roky neskôr sa stal konštruktérom v Inštitúte strojárstva a kinematiky na Nemeckej vysokej škole technickej v Brne. V roku 1908 získal K. titul Dr. techn. Po habilitácii sa stal súkromným docentom vodných turbín, vedúcim Katedry teórie a stavby vodných turbín a konečne v roku 1913 mimoriadnym a päť rokov nato riadnym profesorom.
Pri hľadaní riešenia získavania energie z vodných tokov s malým spádom, pre ktoré sa nehodili vtedajšie vrtuľové a Francisove turbíny, vyvinul K. v malom turbínovom laboratóriu, ktoré zriadil na Nemeckej vysokej škole technickej v Brne, v niekoľkých krokoch úplne nový typ turbíny. Najprv znížil straty vzniknuté trením tak, že zredukoval počet lopatiek a stenčil ich profil. Neskôr skonštruoval lopatky, ktoré v priebehu prevádzky mohli byť vychýlené a tým prispôsobené zmeneným podmienkam prietoku.
K. si nechal svoje vynálezy v rokoch 1912/14 patentovať – radiálny stator s prevažne axiálnym rotorom, vychyľovacie prevedenie vodiacich lopatiek turbíny, usporiadanie bezlopatkovej prevádzky medzi statorom a rotorom a bezkomorovou koncepciou vodiacich lopatiek turbíny. Podniky, ktoré investovali do vývoja Francisových turbín však potom zatiahli K. do patentových sporov. Kvôli tomu a kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny sa praktické prevedenie Kaplanovej turbíny oneskorilo až do roku 1918, kedy brnenská továreň a zlievareň Ignáca Storeka dodala prvú takúto turbínu do práčovne vo Velme (Dolné Rakúsko), ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1919 (dnes je v technickom múzeu vo Viedni). Licenčné zmluvy na výrobu Kaplanových turbín s podnikmi združenými v medzinárodnom konzorciu zaručili až do 20-tych rokov 20. storočia celosvetové rozšírenie Kaplanových turbín.
Po permanentnom prepracovávaní a vyčerpávajúcich patentových sporoch trpel K. od roku 1922 nervovou chorobou. Ďalšiu záťaž predstavovali problémy s kavitáciou, ktorá sa pri Kaplanových turbínach vyskytla. S podporou svojho žiaka a neskoršieho prvého asistenta Jaroslava Slavíka a licenčných firiem, predovšetkým švédskej Verkstaden z Kristinehamnu, zvládol K. aj túto kritickú situáciu. Kaplanovými turbínami nového typu boli potom vybavené okrem iného vodné elektrárne v Loucné, Rapotíne, Kroměříži, Gorici a Lilla Edet (Švédsko).
K. bol v roku 1926 za svoje výkony v oblasti technických vied ocenený čestným doktorátom pražského Vysokého učení technického. O päť rokov neskôr opustil vysokú školu a presťahoval sa na statok Rochuspoint (Rakúsko), kde krátko potom ako mu bol udelený titul čestný doktor technických vied brnenskej technickej vysokej školy, 23. augusta 1934, po dlhšej chorobe zomrel.