HESS, Victor Franz

H. bol syn panského lesníckeho majstra Vinzenza H. (1842-1917) a Franzisky Soraphiky Marianny, rodenej Groβbauer, Edle von Waldstätt (1841-1913), študoval po maturite, ktorú ukončil s vyznamenaním v Grazi na Univerzite. Tam promoval v roku 1906 „ sub auspiciis imperatoris“.
Po samovražde Paula Drudesa, na ktorého inštitúte chcel H. začať svoju vedeckú kariéru, ho jeho učiteľ Leopold von Pfaundler doporučil na Druhý fyzikálny inštitút Univerzity vo Viedni. Tam ho Franz Exner a Egon von Schweidler zasvätili do vtedy ešte málo preskúmanej oblasti atmosférickej elektriny a rádioaktivity. V roku 1907 začal H. vo svojom vedľajšom zamestnaní vyučovať ako pomocník na Mineralogickom inštitúte Univerzity vo Viedni, v roku 1908 sa stal honorárnym docentom medicínskej fyziky na viedenskej Veterinárnej vysokej škole ( do roku 1920). Na viedenskej univerzite sa v roku 1910 habilitoval ako súkromný docent a po odvolaní zo služby na Fyzikálnom inštitúte sa stal asistentom Stefana Meyera na novozaloženom súkromnom Viedenskom Inštitúte pre výskum rádia.
Povzbudený prípravnými prácami, predovšetkým spoluprácou so Švajčiarom Albertom Kockelom, skúmal H. v rokoch 1911/12 za podpory Rakúskej akadémie vied pomocou balónu ionizáciu vzduchu špecifickú pre veľké výšky. Výsledky jeho merania, pokles ionizácie do asi 1000 metrov nad morom a jej následný nárast až k hodnote blížiacej sa trojnásobku v zhruba 5000 metroch, boli spoločne s ich interpretáciou ako následok mimozemského, kozmického (gama) žiarenia základom pre udelenie Nobelovej ceny, ktorú v roku 1936 získal spoločne s Carlom Davidom Andersonom (za objavenie pozitrónu).
Počas pôsobenia na Inštitúte pre výskum rádia sa H. zaoberal tiež tepelným žiarením rádia, množstvom častíc alfa vyslaných z jedného gramu rádia a počtom gama lúčov, pre ktorých stanovenie vyvinul spoločne s Angličanom Robertom W. Lawsonom, ktorý na rádiovom inštitúte tiež pôsobil, zariadenie, ktoré sa stalo predchodcom Geyger-Müllerovho počítača. V týchto rokoch utrpel popáleninu rádiom, ktorá začiatkom 30-tych rokov 20. storočia spôsobila, že stratil ľavý palec a ktorá ho však tiež priviedla k záujmu o ochranu pred žiarením v medicínskej rádiológii. V rokoch 1919/20 vystúpil H. so svojimi prácami o iontovom vetre. V roku 1919 bol H. menovaný za mimoriadneho univerzitného profesora a rok na to prijal ponuku Univerzity v Grazi na novozriadený extra ordinariát pre experimentálnu fyziku na Inštitúte Hansa Benndorfa, o niečo neskôr sa však nechal uvoľniť, aby ako šéffyzik mohol v rokoch 1921 až 1923 budovať a viesť výskumné laboratórium na US Radium Corporation v East Orange, New Jersey. Ako zástupca vyučoval tiež na Columbia University. V roku 1925 sa H. stal riadnym univerzitným profesorom v Grazi a následne sa opäť výraznejšie zaoberal na celom svete uskutočňovaným výskumom elektrickej vodivosti atmosféry a kozmickým žiarením, ktorých hodnoty boli medzi tým spochybnené nositeľom Nobelovej ceny z roku 1923, Robertom Andrewsom Millikanom. H. a jeho spolupracovníci preto uskutočňovali merania na Sonnblicku (3.100 m) a Helgolande. V roku 1929 H. odmietol zamestnanie na americkej Union Medical College v Pekingu a bol zvolený dekanom Filozofickej fakulty na svojej univerzite. O dva roky neskôr však prijal ponuku Univerzity Innsbruck na svoj vlastný inštitút a ako ordinárius a vedúci novozaloženého Inštitútu pre výskum žiarenia nechal zriadiť pozorovaciu a výskumnú stanicu na Hafelekare (Karwendelské pohorie) v nadmorskej výške 2.300 m, ktorá bola dosiahnuteľná lanovkou. H. tam ďalej pracoval s ionizačnými hmlovými komorami a tiež s najnovšími počítačmi na objasnenie kozmického žiarenia a spoločne so svojimi spolupracovníkmi vyvinul drobnozrnnú fotoplatňu potiahnutú striebrom, na ktorej boli atómy striebra rozbíjané dopadom častíc žiarenia, tzv. „Kernspurplatte“, teda novou metódou na jeho dôkaz. Jeho prácu podporovali Rakúska a Pruská akadémia vied, rakúske ministerstvo školstva, Spoločenstvo nemeckej vedy a americké Rockefeller Foundation.
V roku 1937 bol H., od roku 1933 člen korešpondent Rakúskej akadémie vied, opäť zamestnaný ako nasledovník Hansa Benndorfa na Fyzikálnom inštitúte v Grazi, miesto však prijal až na nátlak vtedajšieho ministra školstva Hansa Perntera, pretože Innsbruck opúšťal naozaj nerád. H. rovnako pôsobil v rakúskej Spolkovej kultúrnej rade po celú dobu jej existencie, t.j. v rokoch 1934 až 1938.
Prevzatie moci národnými socialistami prinieslo katolíkovi a kozmopolitovi, ktorý však bol ženatý so židovkou a mal tiež židovskú babičku, najprv penzionovanie a potom cestu do USA, ktorú si však mohol dovoliť až po vyplatení Nobelovej dotácie investovanej vo Švédsku, pretože bol prepustený bez nároku na penziu (v roku 1955 mu bola spätne priznaná až do roku 1950).
V novembri 1938 začal H. prednášať na jezuitskej Fordham University v New Yorku o atómovej a jadrovej fyzike, kozmickom žiarení, meteorológii a atmosférickej elektrine. V roku 1956 bol emeritovaný. Jeho publikácie z obdobia pôsobenia v Amerike sa prevažne týkajú ionizácie atmosféry blízko zeme, vyvolanej rádioaktívnymi látkami obsiahnutými vo vzduchu, zemskom povrchu a horninách, a kozmického žiarenia. Jeho vedecké dielo obsahuje asi 170 prác.
H., ktorý v roku 1944 odmietol ponuku na dublinský Institute for Advanced Studies – ktorá by ho urobila kolegom Erwina Schrödingera – a ktorý sa v tom istom roku stal občanom USA, uvažoval po roku 1945 viackrát o návrate do Rakúska, vnímal však politickú situáciu ako príliš neistú a v Rakúsku bol iba ako hosť a niekoľkokrát tam prednášal.
H-ovi bola v roku 1919 udelená Lieben-Medailla Rakúskej akadémie vied, v roku 1932 pamätná cena Ernsta Abbého nadácie Carla Zeissa v Jene a Abbého medaila, v roku 1936 a tiež v roku 1959 rakúske vyznamenanie za vedu a umenie, v roku 1958 medaila za zásluhy Univerzity Fordham.
V roku 1937 ho menovali čestným doktorom viedenskej Veterinárnej univerzity, v roku 1946 nasledovala Univerzita Fordham, v roku 1956 Univerzita Loyola Chicago a napokon v roku 1958 Univerzita Innsbruck. V roku 1961 sa H. stal členom pápežskej akadémie vied.
H. bol prvýkrát ženatý (1920) s podstatne staršou vdovou po dôstojníkovi, Bertou Breisky, rod. Wärmer (1868-1955), ktorá do manželstva priviedla syna a dcéru. Druhýkrát bol ženatý (1955) so svojou bývalou gazdinou Elisabeth Buchhaim. Obe manželstvá boli bezdetné.
Objavom a výskumom kozmického výškového žiarenia patril H. k zakladateľom modernej fyziky.