LIEBEN, Robert von

Narodil sa starej rakúskej rodine bankárov a vzdelancov, kde vyrastal v kultivovanej atmosfére viedenských bohatých kruhov. Jeho otec Leopold (1835-1915, 1877 povýšený do šľachtického stavu) bol členom predstavenstva rakúsko-uhorskej banky, prezidentom viedenskej burzovej komory (1911-1915) a prezidentom správnej rady papierní v Theresienthalu a viedol spolu zo svojím bratom Richardom bankový dom Lieben & Co , založený v roku 1862 vo Viedni. Jeho matka Anna, rod. barónka Todesco, bola dcérou bankára. Liebenov strýko bol dodnes známy chemik Adolf Lieben.
Solventný Lieben nebol v prísnej škole príliš usilovný - predčasne opustil Viedenské akademické gymnázium a musel sa uspokojiť s reálkou. Už veľmi skoro sa však začal vzdelávať ako samouk. Vykonával predovšetkým fyzikálno-chemické pokusy a ako mladík zriadil vo vile rodičov v Hinterbrühl bei Mödling elektrické osvetlenie s prívodom prúdu z blízkeho Höldrichova mlyna.
Po vylúčení vstúpil Lieben na rok ako dobrovoľník k rakúsko-uhorskému hulánskému regimentu, ale už zakrátko bol po ťažkom páde z koňa prepustený a začal zbierať praktické skúsenosti v elektrotechnike ako dobrovoľník v závode Siemens-Schuckert v Norimbergu. Vo Viedni (bez maturity) navštevoval ako mimoriadny poslucháč prednášky z fyziky na viedenskej univerzite, okrem iného seminár Franza Exnera o experimentálnej fyzike.
Od jari 1899 sa zdržiaval Lieben asi rok u Waltera Nernst Inštitútu fyzikálnej chémie na Univerzite Göttingen, kde dostal celý rad podnetov a kde sa aj s Nernstom spriatelil. Po návrate si vo Viedni zriadil súkromné laboratórium, v ktorom spolu s Eugenom Reiß a Siegmund Strauß - obaja neskôr pôsobili v rádiopriemysle - pracoval. Lieben sa tu zaoberal elektromagnetickou spojkou pre automobily. Pokúšal sa vylepšiť Wrightovi lietadlo, získané v Paríži, ktoré prenechal rakúskej armáde, a vyvinul aparát na fotografovanie oka. I naďalej sa venoval otázkam fyziky a chémie, hlavne atomike, ktorá bola v tej dobe vo Viedni ešte jadrom sporov, a snažil sa o typovej Reichenbachových údajov o univerzálnej energii Od-Licht.
Potom čo v roku 1903 Arthur Rudolf Wehnelt zistil odvratitelnost katódového žiarenia magnetickými a elektrostatickými poliami, podnikol Lieben vlastné experimenty, ktorých výsledky v tom istom roku uverejnil vo fyzikálnom časopise. Skúsenosti o elektrických výbojoch v plynoch všeobecne a najmä skúsenosti s katódovým žiarením sa Liebenovi nakoniec hodili v roku 1905, keď sa začal zaoberať konštrukciou telefónneho relé pomocou elektróniek sa žeravenou katódou.
Po kúpe a rýchlom predaji telefónneho závodu v Olomouci (1904/05), kde Lieben v praxi pochopil, že uspokojivý telefónny styk kvôli poklesu intenzity prúdu na veľkú vzdialenosť v tejto dobe ešte nie je možný. Začal sa intenzívnejšie zaoberať princípmi reprodukcie reči. Pokúšal sa použiť katódové žiarenia pre účely zosilňovania a v roku 1906 ohlásil svoj prvý patent, v ktorom dosiahol účinku zosilnenia vďaka magnetickým poliam. Roku 1910 nasledoval druhý patent s elektrostatickým riadením mriežky aj dodatkový patent (obaja s Reiß a Strauß).
Takzvaná "Liebenova zosilňovacia lampa" čoskoro získala prevratný význam pre telefónnu prevádzku a svetový význam predovšetkým použitím v rozhlasovej technike. V roku 1912 prevzalo konzorcium firiem AEG, Siemens & Halske, Telefunken a Felten & Guilleaume ďalšie rozširovanie a reutilizácia Liebenova vynálezu. On sám nemohol už zažiť úspech svojho snaženia, ani patentový spor s Američanom Lee De Forest, pretože rok na to zomrel.
Aj napriek svojím individualistickým sklonom bol Lieben komunikativnym človekom a rád o svojich výsledkoch hovoril v kruhu rovnako zmýšľajúcich ľudí. Ako pokračovanie spoločenských zvykov svojho otca hostil vo svojom dome pravidelné vedecké sympózia. Roku 1911 sa Lieben oženil s dcérou a herečkou Annou Schindler, vnučkou rakúskeho vlasteneckého básnika Julia von der Traun, ktorá bola nejakú dobu angažovaná v Burgtheater. Manželstvo však zostalo bezdetné, pretože krátko po svadbe bol u Liebena zistený nádor v hrudnej dutine, ktorému aj napriek okamžitej liečbe röntgenovými lúčmi podľahol. Jeho otvorenosť svetu dokazujú nekrológy tak rôznych osobností ako boli Hugo von Hofmannsthal či Walter Nernst.