ZSIGMONDY, Richard

Syn viedenského primára a docenta zubného lekárstva a jeho ženy Irmy (von szakmára) navštevoval vyššiu reálku v Josefstadt a potom začal študovať chémiu na viedenskej univerzite u Ernsta Ludwiga, žiaka Roberta Wilhelma Bunsena, prešiel však čoskoro na Odbornú školu chemickú na Vysokej škole technickej vo Viedni , kde zostal v rokoch 1883 až 1887. Potom Z. odišiel do Mníchova, aby sa tam na Vysokej škole technickej učil organickú chémiu u Wilhelma von Millera. 3. decembra 1889 promoval s prácou "Príspevky k syntéze derivátov indénu" na Univerzite Erlangen ako doktor filozofie, krátku donu na to bol súkromným asistentom Millera a potom odišiel ako súkromný asistent fyzika Augusta kundt do Berlína.
V rokoch 1893 až 1897 pracoval v Grazi, kde sa roku 1893 habilitoval. Tu pokračoval aj vo výskumoch výroby listrových farieb, iniciovaných kundt.
Od roku 1897 bol vedeckým spolupracovníkom sklotechnických laboratórií v sklárni Schott v Jene, kde vyvinul farebné sklá a jenské mliečne sklo. Roku 1900 však miesto opustil, pretože sa mu nedostávalo času pre jeho vlastné výskumy. Do marca 1907 zostal Z ako súkromný učiteľ v Jene, kde sa zoznámil a roku 1903 oženil s Laurou Luisou Müller, dcérou profesora fyziológie na Univerzite Jena.
V Jene sa zaoberal zlato-rubínovým sklom a urobil svoje prvé základné objavy na poli koloidný chémia. Prišiel na to, že koloidné zmesi nevstupujú do chemických väzieb, ale sú len prevedené do iného stavu rozdelenia. Slovo koloid neznamenalo preto od tejto chvíle hline podobnú substanciu alebo jej roztok, ale jemne distribuovanú materii. Aby svoj objav zviditeľnil, vyvinul Z. spolu s Henry Friedrichom Wilhelmom Siedentopfem ako technickú pomôcku ultramikroskop, ktorý spočíva na princípe temného poľa a ktorý roku 1913 počas svojho pobytu v Göttingene vylepšil na imerzný ultramikroskop. Z-ovo zistenia, že sa tzv Brownov pohyb nevyskytuje len u mikroskopických, ale aj u oveľa menších častíc, mal pre fyziku veľký význam. V rokoch 1905 a 1907 o tom vznikli obe jeho zásadné práce. V roku 1907/08 žil Z. na svojej usadlosti v Terlagu u Trenta.
Ako profesor a riaditeľ Inštitútu anorganickej chémie bol roku 1908 povolaný na Univerzitu Göttingene, kde pôsobil až do svojej smrti. So svojimi študentmi teraz mohol vykonávať rozsiahle experimenty a začal sa zaoberať aj komplexnými témami. Od roku 1911 sa teda venoval pokusom na štruktúre gélov. Podarilo sa mu dokázať, že gély sú zrnité zložené z amikronov a pretkané dutým priestorom alebo sa skladajú zo siete najjemnejších vlákien. Jeho kniha "Koloidná chémia", ktorá prvýkrát vyšla v roku 1912, bola tak úspešná, že v rokoch 1918, 1920 a 1922 vyšlo nové vydanie. Úplne prepracované, dvojdielne piate vydanie vyšlo v rokoch 1925 a 1927.
V roku 1925 dostal Z. Nobelovu cenu za chémiu "za vysvetlenie heterogénnej povahy koloidných roztokov ak tomu použitých metód, ktoré sú zásadné pre koloidnú chémiu". Bol čestným doktorom na Vysokej škole technickej vo Viedni, Fakulty medicíny Univerzity Královec a Vysokej školy technickej v Grazi. Od roku 1924 patril k viedenskej Akadémii vied ako člen korešpondent zo zahraničia.
Z-ovy práce o röntgenové spektroskopiu, na ktoré sa zakladala röntgenové kryštalografie, mali pre modernú chémiu veľký význam. Z. vyvinul dialyzátor, ktorý vylepšil metódu separácie chemických roztokov (dialýzu).