TUNNER, Peter rytier von

T. pochádzal zo štajerskej rodiny, ktorú po generácie sprevádzalo železo. Jeho dedko Joseph prevádzkoval vo východoštajerskom Salle kováčsku dielňu na ihly a podkovy, hámor, martinskú oceliareň, vysokú pec a ťažbu železnej rudy. Jeho otec, Peter T. starší (1786-1844) pracoval od roku 1823 ako správca schwarzenberskej bane a železiarne v Turrachu, pot tom, čo hospodárske a technické problémy v Salle viedli ku konkurzu. T. sa narodil v Deutschfeistritz severne od Grazu, kde žil tiež jeho strýko Heinrich. Po základnej škole sa presťahoval ku svojim rodičom do Turrachu. Banícke družstvo Rosthorn, ktoré bolo upozornené na T-ove zvláštne nadanie ho prijalo do Frantschachu (Korutánsko) a umožnilo mu v rokoch 1825 až 1830 študovať na Polytechnickom inštitúte vo Viedni. Na teoretické vzdelanie nadviazalo niekoľko rokov praktickej činnosti a ďalšieho vzdelávania: návšteva tirolských a salzburských železiarenských podnikov, vedenie železiarne v Mauterndorfe a v rokoch 1832 až 1834/35 vedenie novozriadeného schwartzenberského hámra v Katsch bei Murau.
V období svojho pôsobenia ako majster hámra vstúpilo plánované založenie baníckeho vzdelávacieho ústavu vo Vorderbergu do konkrétnejšej podoby. Motor tohto úsilia, arcivojvoda Johann, rokoval pri hľadaní vedúceho tejto školy s najrôznejšími odborníkmi. Po návšteve v Katsch padla jeho definitívna voľba na vtedy iba 25 ročného T., ktorý 15. mája 1836 dostal svoj menovací dekrét ako profesor baníctva a hutníctva na vznikajúcej škole.
Jeho prvou úlohou bola rozsiahla, od októbra 1835 do decembra 1837 trvajúca, študijná cesta po celej monarchii, Sasko, Prusko, Švédsko, Anglicko, Belgicko, Francúzsko, Bavorsko a Württemberg. Ďalšie kratšie cesty ho v roku 1838 viedli do Maďarska a horného Talianska. Vďaka tomu získal mladý montanista jednou ranou prehľad o európskom železiarstve, ktorý zásadne ovplyvnil jeho činnosť vedúceho Štajersko-stavovského montánneho vzdelávacieho ústavu vo Vordernbergu, otvorenom 8. novembra 1840. T. stál na čele c.k. Montánneho vzdelávacie ústavu (v roku 1849 preložený do Leobenu a od roku 1861 Banícka akadémia) ako riaditeľ až do roku 1874. Do roku 1866 fungoval ako vydavateľ „Baníckej a hutníckej ročenky“, ktorú sám založil.
T-ovým cieľom bolo urobiť alpské železiarstvo medzinárodne konkurencieschopným. Prvé roky sa sústredil na tradičnú výrobu železa a ocele v drevouhoľných vysokých peciach a v skujňovacích a pudlovacích peciach. Jeho najdôležitejšou publikáciou z tohto obdobia je „Učený hamerský majster“ (1846), obsiahla, zrozumiteľná príručka na praktické použitie a uvedenie do práce hámorského majstra. T. navyše patril k prvým zástancom použitia koksu na výrobu surového železa vo vysokých peciach. Od 30-tych rokov 19. storočia sa tiež dôsledne zasadzoval o predhriatie vháňaného vzduchu.
Od konca 50-tych rokov 19. storočia patril T. k prvým zástancom Bessemerovho spôsobu výroby ocele. V rámci svojej angažovanosti po prevzatí vynálezu použitého už v Anglicku a vo Švédsku zaviedol v roku 1861 pojem „bessemerovať“ pre proces výroby ocele v konvertore. Jeho snaha dopadla na úrodnú pôdu, keď sa v roku 1861 knieža Schwarzenberg rozhodol postaviť v Turrachu Bessemerovu oceliareň s dvoma sklopnými (anglickými) konvertormi. T. tu ako poradca mohol zúročiť svoje skúsenosti z cesty do Anglicka v roku 1862 na Svetovú výstavu v Londýne a pri otvorení prvej bessemerovskej hute v Rakúsku v októbri 1863 bol osobne v Turrachu prítomný. Asi o rok neskôr v Hefte (Korutánsko) dodal T. rozhodujúce informácie pre stavbu bessemerovskej oceliarne. Potom sa s tou istou dôslednosťou zasadzoval o prevzatie Thomasovej a Siemens – Martinovej metódy.
Popri dlhoročnom vyučovaní na „svojej“ škole a popri praktickom vplyve na vývoj alpského baníctva a hutníctva sa T. až do konca života venoval medzinárodnej montanistike. Vďaka svojim zahraničným cestám (okrem iného navštívil s oficiálnou výpravou všetky Svetové výstavy od roku 1951) bol v druhej polovici 19. storočia považovaný za jedného z najlepších znalcov európskeho železiarskeho priemyslu a jeho techniky. Vo svojej pozícii bol v roku 1870 pozvaný ruským cárom na návštevu železiarní na Urale a v južnom Rusku. O šesť rokov neskôr mu bolo ešte dopriate pri príležitosti konania Svetovej výstavy v Philadelphii poznať americký kontinent.
V roku 1838 sa oženil s Máriou, rod. Zahlbruckner (†1882), ktorá mu porodila tri deti. Po smrti svojej najmilšej dcéry Pauly v roku 1892 a po porážke boli jeho posledné roky života zatienené ťažkou chorobou. T. získal veľa ocenení a vyznamenaní, okrem iného Zlatú Bessemerovu medailu od Iron and Steel Institutes (1881) a bol prvým čestným členom Spolku nemeckých hutníkov (1881). T-ovi žiaci boli okrem iných aj Franz Kupelwieser, Joseph Gängl von Ehrenwerth, Josef Massenez, Karl Poensgen a Ludwig Beck. Dôkazom jeho pracovného nadšenia je okolo dvadsať monografií a 200 časopiseckých článkov.