VIDMAR, Milan

V. študoval od roku 1902 strojárstvo na Vysokej škole vo Viedni a svoje štúdium ukončil v roku 1909 dizertáciou o „Teórii odstredivých čerpadiel“. Potom sa však V. venoval novému odboru elektrotechniky. V roku 1912/13 pracoval vo firme Ganz v Budapešti ako asistent Otta Titusza Bláthyho, jedného z vynálezcov transformátora a priekopníka elektrotechnického priemyslu. Transformátory boli tiež jednou zo špeciálnych oblastí pre V., ktorý napísal viac kníh prevažne v nemčine, ktoré sa v nasledujúcich desaťročiach stali najúspešnejšími učebnicami pre vyučovanie európskych elektrotechnikov.
Monografia „Hospodárna stavba elektrického stroja“ (1918) pripravila pre V. cestu na univerzitu. V rokoch 1919 až 1957 vyučoval ako univerzitný profesor na Univerzite v Ľubľane. Ako dekan a rektor zabránil v medzivojnovom období zatvoreniu univerzity Srbmi a počas druhej svetovej vojny nemeckými okupantmi.
V. udržoval po celý život kontakty s priemyslom, siahajúce až k dobe jeho pobytu v Budapešti. Hlavnou oblasťou jeho práce na univerzite bolo vyučovanie a publicistika. Po druhej svetovej vojne založil v Ľubľane Elektrotechnický inštitút. V. sa vtedy zaoberal problémom prenosu elektrickej energie, pričom však chybne posúdil hliníkové vedenia, ktoré presadzoval. V. interpretoval elektrotechniku, ale tiež prírodné vedy a techniku ako celok komplexne a ako integrálnu časť civilizácie a kultúry. Popri svojich vedeckých prácach písal tiež populárno – vedecké a filozofické príspevky a správy z ciest.
V. bol tiež vynikajúcim šachistom, ktorého medzinárodné úspechy dokumentujú, že bol jedným z najvýznamnejších šachistov všetkých čias. Slovinská Akadémia vied a umenia ho zvolila za člena a počas vojny za svojho prezidenta. Elektrotechnický inštitút, ktorý založil, nesie od roku 1968 jeho meno.