NENCKI, Marceli

N. ukončil v roku 1863 gymnázium v meste Piotrków a začal študovať na Jagelonskej univerzite v Krakove / Kraków. Po roku sa presťahoval do Jeny a začal na tamojšej univerzite štúdium na filozofickej fakulte, kde študoval hlavne starodávne jazyky.
Vďaka vplyvu dvoch lekárov však prestúpil na lekársku fakultu berlínskej univerzity. V roku 1870 ukončil štúdium medicíny dizertáciou "Oxidácia aromatických zlúčenín v tele zvieraťa". Ešte počas štúdia medicíny sa stal členom Technickej vysokej školy v Berlíne, čo mu umožnilo dvojročný pobyt v laboratóriách Johanna Friedricha Wilhelma Adolf von Baeyer a prácu pod jeho vedením.
Dva roky po ukončení štúdia nastúpil na miesto asistenta v Inštitúte patologickej anatómie na univerzite v Berne. V roku 1876 získal sotva 29-ročný N. miesto mimoriadneho profesora a pre jeho zásluhy mu bolo zverené vedenie novozriadenej katedry pre fyziologickú chémiu (biochémiu) bernskej univerzity. N. sa v týchto rokoch stal jedným z najvýznamnejších vedcov Švajčiarska.
V roku 1891 sa N. presťahoval do Petrohradu a začal tam pracovať v novo založenom Ústave experimentálnej medicíny. Bol menovaný vedúcim chemického oddelenia, ktoré vzniklo počas jedného roka vďaka jeho úsiliu. V spolupráci so známym vedúcim katedry Iwan Pietrowiczem Pawłów vznikli Nenckého najdôležitejšie práce, týkajúce sa organickej chémie, fyziologickej chémie a bakteriológie. Jeho výskumy v oblasti organickej chémie mohol prepojiť so svojím vzdelaním v medicíne. Týkali sa predovšetkým kyseliny močovej, diamidu kyseliny uhličitej, ketonguanidinu, oxyketonov a ich derivátov. N. pracoval na ich syntéze, pričom opísal molekulárnu stavbu týchto substancií; výskumy mali veľký hospodársky význam pre výrobu farbív a pre analytické metódy vo farmakológii. Počas pokusov s produktmi kondenzácie kyseliny karbolovej pomocou rôznych látok sa mu podarilo vyrobiť prvé syntetické antiseptikum, fenylsalicylát, látku, ktorá našla široké uplatnenie. Jeho dizertáciou, predloženou v Berlíne, v ktorej opísal látkovú výmenu benzoátových zlúčenín v organizme, začala séria referátov o biochémii.
Vo svojich ďalších prácach dokázal, že benzol zavedený do organizmu oxidoval na kyselinu karbolovú. Na základe týchto výskumov vyvinul spolu s N. Sieberowou biochemický test na kontrolu úsilia oxidačných procesov v organizme, ktorý sa používa dodnes. Tento test mu umožnil interpretáciu charakteru cukrovky. Počas spolupráce sa Sieberowou zistil, že cukrovka nespočíva v potlačení oxidačných procesov, ale v premene cukru na kyselinu mliečnu. N. tiež dokázal, že prítomnosť karboxylovej skupiny podstatne redukuje jedovatosť aromatických zlúčenín v organizmoch. Jeho práce v tejto oblasti tvorili základ pre dôležitú oblasť chémie, detoxikologiu organizmu.
Veľmi významné boli aj jeho dlhoročné výskumy o vzniku močoviny v bunke. Zistil, že diamid kyseliny uhličitej môže v bunke vzniknúť syntézou kyseliny aminokarbonovej, dodávanej organizmu, hoci sa vtedy všeobecne predpokladalo, že vzniká v bunkách bielkoviny, z ktorej sa odštepuje počas svojho rozkladu v bunke. N. zistil, že sa amoniak viaže na oxid uhličitý, ktorý vzniká počas spaľovania, a tým vznikne uhličitan amónny. Uhličitan odovzdá molekulu vody a premení sa v kyselinu močovú, táto však prejde v diamid kyseliny uhličitej. Táto teória ovplyvnila vedecký svet až do výskumov Hansa Adolfa Krebsa v tridsiatych rokoch 20. storočia, ktoré potvrdili zásadne práce Nenckého.
Veľký úspech mu priniesli výskumy, týkajúce sa hemoglobínu. Spoločne s N. Sieberowou a J. Zaleskim vyvinul metódu na získavanie kryštalického heminu ako vstupnej suroviny pre ďalšie výskumy. N. z neho získal kryštalický hematoporfyrin a po mnohých analýzach určil jeho chemické zloženie. Ďalšou látkou získanou z kryštalického heminu bol mezoporfyrin, látka, ktorá vzhľadom ku svojmu chemickému zloženiu tvorí pojítko medzi hemoglobínom a rastlinným farbivom chlorofylom, vtedy preskúmanými Leonom Pawlom Marchlewskim. Tieto výskumy viedli k teórii, že obe farbivá, významné v prírode, majú podobnú štruktúru. N. venoval svoj záujem aj výskumom bielkovín a enzýmov. Ako prvý objavil aminokarboxylovú kyselinu, ktorú identifikoval ako kyselinu skatolaminooctovú. V skutočnosti išlo o tryptofán, objavený o niekoľko desaťročí neskôr Frederickom Gowland Hopkinsom.
Skúmal chemické zloženie bielkovín tak, že ich rozkladal pôsobením zásad, kyselín, tráviacich štiav a saprogennych baktérií. Počas týchto výskumov zaviedol prvýkrát klasifikáciu aminokarboxylových kyselín bielkovín, štandard v biochémii 20. storočia.
V oblasti bakteriológie je N. známy ako priekopník fyziológie a chémie mikroorganizmov. Ako prvý používal baktérie vo svojich biochemických pokusoch.