ZIPERNOWSKY, Károly

Po získaní vzdelania ako pomocná sila v lekárni v Kecskemét študoval Z. od roku 1874-1875 strojárstvo na Technickej univerzite v Budapešti. Už ako študent prednášal v Spolku maďarských inžinierov a publikoval jednu prácu v správach zo zasadnutí Viedenskej akadémie vied. Jeho prvým zamestnaním bolo technické kreslenie v Štátnej rakúske železnici. V auguste 1878 ho angažoval vedúci závodov → Ganz, Andreas → Mechwart, pre zriadenie, organizáciu a vedenie elektrooddelenia silného prúdu. Z. tu inštaloval elektrické osvetlenie pre zlievárenskú dielňu, ďalej ale aj v budapeštianskom Národnom divadle a skonštruoval generátor pre prevádzku oblúkových lámp. Potom sa úspešne venoval vývoju generátorov striedavého prúdu. V roku 1883 vynašiel spoločne s Miks → Déri samoindukčný generátor striedavého prúdu. V roku 1885 si nechal, spolu s → Déri a Otto Titusz → Bláthym, patentovať paralelne zapojený systém rozvodu prúdu, ktorý spočíval na princípe použitia induktorov striedavého prúdu. V tom istom roku získali Z., → Déri a → Bláthy aj patent na transformátor s uzavretým jadrom kotvy: to bol predpoklad pre stavbu elektrární na striedavý prúd na celom svete. Prvá verejná prezentácia sa uskutočnila pri príležitosti maďarskej zemskej výstavy, otvorené 1. mája 1885. Energia synchrónneho generátora striedavého prúdu, rozdeľovaná plášťovým generátorom, so svorkovým napätím 70 period a 1.350 V zasvietila 1.076 žiaroviek.
Týmito vynálezy, ktoré Z. podstatne ovplyvnil, sa továreň Abrahama → Ganze mohla presadiť a udržať na svetovom trhu. Z. ďalej vyvinul transformáciu prúdu jediným rotorom, koncepciu žiaroviek s bajonetovým uzáverom, jednokoľajovú električka pre úzke uličky, ktorá však vznikla len ako model (dnes v Múzeu dopravy v Budapešti) a spoločne s → Dérim patentovaný viacfázový systém rozvodu prúdu.
Vo svojej práci "Vlasto a spoločne s inými patentovaných vynálezov" uverejnil v roku 1900 popis štyridsiatich patentov. Ako vedúci najvýznamnejších elektrotechnických závodov v Európe ho, po počiatočnom odpore voči praktikám, v roku 1888 povolala Technická Univerzita Budapešť ako ordinaria na novo zriadenú katedru elektrotechniky. Až do svojho emeritovania v roku 1924 sa venoval najmä výuke, budovaniu inštitútu a vybavenia laboratória.
Maďarská akadémia vied zvolila Z. v roku 1893 členom korešpondentom. V rokoch 1905 až 1938 bol prezidentom Maďarského spolku pre elektrotechniku a potom jeho čestným prezidentom. Ako pripomienku na Z. prepožičiava spolok každoročne Z-ovu pamätnú medailu.