SLIVNIK, Jože

S-ove detstvo bolo poznamenané chudobou, ťažkou telesnou prácou a príslušnosti k slovinskej menšine. Vynikajúci žiak klagenfurtského gymnázia a neskôr študent matematiky a fyziky na Univerzite vo Viedni (1853-1858) bol tiež intenzívny na poli literatúry, písal básne v slovinčine a písal príspevky do viacerých novín.
Po rigoróznej práci a habilitácii sa rozhodol pre vedeckú prácu a nastúpil na Fyzikálny inštitút. Od toho času žil vo Viedni a venoval sa výskumu a výučbe a vedecko-organizátorskej práci. V roku 1860 ho rakúska Akadémia vied zvolila za člena korešpondenta, v roku 1866 za riadneho člena. V roku 1863 sa stal najmladším univerzitným profesorom v Rakúsku.
Ako riaditeľ Fyzikálneho inštitútu (od roku 1866) pracoval S. vo všetkých oblastiach vtedajšej fyziky: mechanike, optike, akustike, magnetizme a elektrine. V mechanike spolupracoval s K. Ludwigom pri štúdiu kvapalín a skúmal kmitanie pružných tyčí a strún. Zaoberal sa difúziou kvapalín a plynov, oponoval tézam Ernsta Macha a na rozdiel od neho bránil atomárnu stavbu hmoty. V akustike vytvoril metódu na určenie rýchlosti zvuku v plynoch a pevných telesách. V roku 1885 ako viceprezident Akadémie vied predsedal medzinárodnej konferencii o ladení. V optike ho zaujímala predovšetkým polarizácia svetla, interferencia a vývoj metódy merania vlnovej dĺžky svetla.
Jeho najvýznamnejší prínos spočíva v termodynamike: skúmal tepelnú vodivosť plynov a vyvinul zariadenie k jeho experimentálnemu učeniu. To priviedlo jeho pozornosť k oblasti vyžarovania tepla. V roku 1879 objavil zákon žiarenia (pomenovaný po S.), podľa ktorého celková intenzita žiarenia absolútne čierneho telesa rastie so 4 mocninou absolútnej teploty. Konštanta z matematického vzorca tohto zákona sa volá S-ova konštanta. S. vypočítal pomocou tohto zákona ako prvý správnu teplotu povrchu Slnka na asi 6.000 stupňov. Pretože Ludwig Boltzmann v roku 1884 zákon svojho učiteľa a predchodcu teoreticky spočítal, je často nazývaný podľa obidvoch vedcov ako Štefanov – Boltzmannov zákon. Po S. a Boltzmannovi podnietilo k štúdiu tepelného vyžarovania tiež Maxa Plancka a Alberta Einsteina k ďalším objavom.
S. na konci svojho života venoval prevažne elektrine a magnetizmu. Významne prispel do termodynamiky a ako jeden z prvých v Európe potvrdil Maxwellovu teóriu. V diskusii o elektrických vodičoch vyvinul rovnicu pre skinefekt, ktorá dnes nesie jeho meno.
Popri svojich vedecko-technických prácach pôsobil S. tiež ako vynálezca termoelektrických motorov a určení špičkového výkonu elektromagnetov a ako organizátor. V roku 1883 sa S. angažoval ako spoluzakladateľ Elektrotechnického spolku vo Viedni a do roku 1886 bol jeho predsedom. Spolok dodnes zapožičiava „S-ovu medailu“ za vynikajúce výkony v teoretickej a praktickej elektrotechnike.
Rovnako v roku 1883 viedol ako predseda vedeckú komisiu Medzinárodnej elektrickej výstavy vo Viedni. Vtedy viedol na Univerzite vo Viedni jedno z najlepšie vybavených fyzikálnych laboratórií na svete s medzinárodným tímom uznávaných vedcov, ktorí pracovali okrem iného na vývoji modernej elektrotechnickej meracej techniky. S-ova posledná práca sa zaoberala štúdiom elektromagnetických vĺn. S. patrí k poslednej generácii vedcov, ktorí ešte ovládali všetky dielčie oblasti svojho odboru. S. je považovaný za zakladateľa rakúskej školy fyzikov, ktorá bola významná vo všetkých nástupníckych štátoch Rakúsko-Uhorska. Jeho meno nesie aj najvýznamnejší slovinský fyzikálny inštitút v Ľubľane.