STEPLING, Joseph

S-ov otec pochádzal pôvodne z Vestfálska a pôsobil ako sekretár cisárskeho vyslanectva v Regensburgu, zomrel však náhle po synovom narodení. Matka sa preto s chlapcom vrátila späť do svojej vlasti, do Prahy. S. navštevoval jezuitskú latinskú školu na Malej Strane. Študoval filozofiu a už ako sedemnásť ročný vypočítal zatmenie mesiaca v Prahe dňa 28. marca 1733. V tom istom roku sa mu v Brne podarilo prijatie k jezuitom. V rokoch 1735 až 1738 študoval v jezuitskom kolégiu v Olomouci a potom v Grazi. Tu sa v dielni Christiana von Wolffa začal zaoberať Leibnitzom a jeho matematikou.
Než začal v roku 1743 študovať v Prahe teológiu, vyučoval matematiku a fyziku na jezuitských školách. Dobové pramene vypovedajú o jeho pokuse s vedením elektriny osemsto metrov dlhou reťazou v roku 1745 v Klementíne.
Po dokončení štúdia teológie v roku 1747 sa začal – popri výučbe matematiky a fyziky pre členov rehole – zaoberať astronomickými, meteorologickými a geofyzikálnymi pozorovaniami. Veža Klementína, dokončenú v roku 1721 nechal za 2.000 zlatých prestavať na observatórium, ktoré vybavil najdôležitejšími prístrojmi. Od roku 1752 sa začínajú jeho systematické záznamy o tlaku vzduchu, teplote a zrážkach, ktoré boli neskôr publikované a založili v Prahe tradíciu nepretržitého pozorovania klímy.
Po univerzitnej reforme Gerarda van Swietena bol S. od roku 1752 bol riaditeľom Filozofických štúdií. Vtedy už bol S. v kontakte s mnohými medzinárodnými učencami. Okrem iného písal si s protestantom žijúcim v Halle, Christianom von Wolffom a s Leonhardom Eulerom. Aj keď jezuiti trvali na aristotelovej scholastickej tradícii, diskutoval S. s Wolffom o pohybe planét podľa Newtonových princípov. Ako odporca aristotelizmu odmietal S. tiež filozofiu Rudera Boškovica. Vo vydávaní Newtonových princípov podporoval svojho žiaka Jana Tesánka (1728-1788), ktorý v obsiahlom komentári k doloženiu newtonovskej fyziky už použil diferenciálnu a integrálnu rovnicu (1785). S. k nim položil základy vo svojej výučbe a vydaním učebnice infinitezimálneho počtu v roku 1765.
S. patrí tiež k prvým šíriteľom bleskozvodu a mohol byť informovaný o uzemnenom bleskozvode Prokopa Diviša z roku 1754. V roku 1770 ho Vlastenecko-hospodárska spoločnosť Kráľovstva českého žiada o posúdenie spisu Johanna Alberta Heinricha Reimarusa s popisom prvých realizácií bleskozvodov v Hamburgu. Vo svojom stanovisku poukazuje S. na guľový blesk a na nebezpečenstvo sekundárnych účinkov indukovaného napätia.