HEYROVSKÝ, Jaroslav

H. si po maturite zvolil štúdium matematiky, fyziky a chémie. Zaoberal sa hlavne hraničnými oblasťami medzi chémiou a fyzikou, fyzikálnou chémiou, ktorá sa však v Rakúsku-Uhorsku neučila. Preto odišiel do Londýna na University College, kde ho učil známy profesor fyzikálnej chémie a objaviteľ vzácnych plynov neónu, argónu, kryptónu a xenónu, nositeľ Nobelovej ceny William Ramsay. H. študoval okrem chémie aj matematiku a fyziku a roku 1913 sa stal bakalárom prírodných vied. Tému dizertacie dostal od Ramsayovho zástupcu Donnan: "Štúdium elektrolýzy hliníka". H. použil namiesto kovového hliníka jeho amalgam, ktorým bol odtok z kapilár, aby sa mohol vyhnúť určitým vlastnostiam kovu. Tieto štúdie zostali nedokončené, pretože roku 1914 odišiel H. do Prahy na prázdniny. V júli vypukla prvá svetová vojna, ktorá mu znemožnila vrátiť sa do Londýna. H. si našiel zamestnanie u firmy JS Štěrba-Böhm, po roku však musel do armády. Najprv slúžil v lekárni 28. pešieho pluku v Tábore, neskôr v Tirolsku, kde opäť začal vykonávať experimenty. Hoci bol oslabený a chorý, mohol H. už v júni 1918 zložiť v Prahe rigoróznej skúšky. Medzi skúšajúcimi bol aj profesor experimentálnej fyziky B. Kučera, ktorý sa zaoberal meraním povrchového napätia a upozornil ho na niekoľko anomálií elektrokapilárních kriviek ortuťovej kvapkovej elektródy. Roku 1920 nasledovala habilitácia, 1921 doktorát vied na londýnskej univerzite a v roku 1922 menovanie prvým profesorom fyzikálnej chémie na pražskej Karlovej univerzite.
Štúdium elektrokapilárních kriviek podľa Kučerovej metódy ho viedlo k úvahe zameniť meranie povrchového napätia za meranie intenzity prúdu, a preto začal namiesto elektrokapilárních kriviek skúmať krivky závislosti prúdu na potenciál polarizovanej ortuťovej kvapkovej elektródy. Zistil, že potenciál kvapkovej elektródy je spojený s každým napätím, akého je potrebné k vydeleniu kovu, ktorého ióny sú prítomné v roztoku, do ktorého elektróda odkvapkáva. Svoj objav publikoval v roku 1922 v časopise "Chemické listy" a rok na to v anglickom "Philosophical Magazine". Náhradou písomných záznamov hodnôt automatickým fotografickým záznamom vznikol polarograf, na ktorého konštrukcii spolupracoval so svojim žiakom, Japoncom Shikatou. Cenné teoretické príspevky k ďalšiemu rozvoju polarografie, vtedy najcitlivejšiej metódy merania, dodal KOLTHOFF, ktorý sa s H. stretol pri príležitosti jeho prednáškového turné po USA.
Spoločne s Emilom Votočkem založil H. roku 1928 francúzsky a anglicky vychádzajúci časopis "Collection of Czechoslovak Chemical Communications". Prvé dve desaťročia svojej výskumnej práce H. bilancií vo svojej knihe "Polarografia" (1941). Ďalšie práce viedli k polarografii so striedavým prúdom, meraniu faradayovskej impedancie, chronopotenciometrii, coulometrii, square-wave-polarografii, oscilografickej polarografii aj použitiu prúdových elektród.
H. od roku 1950 viedol novo založený Polarografický ústav. Ústav sa mimo teórie zaoberal praktickým využitím polarografie, prevažne v medicíne. V roku 1959 dostal H. za objavenie polarografie Nobelovu cenu za chémiu.