ETRICH, Igo

E-ovi rodičia boli tkáči ľanu a vlastnili prádelňu ľanu v mestskej časti Horné Staré Mesto Trutnova vo východných Čechách. Bol prvým zo štyroch detí, vo svojom rodnom meste navštevoval základnú školu a reálku a potom študoval v Lipsku, aby sa pripravil na prevzatie a vedenie podniku rodičov.
Keďže sa jeho otec zaujímal o techniku všetkého druhu, kúpil po Lilienthalovej smrteľnej nehode z pozostalosti na študijné účely starší klzák (typ 10) a aparát s krídlami typ 17 s motorom na oxid uhličitý. V roku 1900/01 postavili Etrichovci po niekoľkých nápadoch vetroň s trojkolesovým podvozkom, ktorý štartoval z rampy. Táto konštrukcia však zlyhala. Nakoniec bol v roku 1903 cez Wilhelma Kresseho zamestnaný štúdiom odbornej literatúry vtedy mladý inžinier Franz Wels z Mariboru. Wels našiel v publikácii F. Ahlborn z Hamburgu odkaz na javánské lietajúce semienko "zanonia macrocarpa". Po mnohých modeloch a štúdiách vznikol v roku 1904 vetroň s rozpätím šesť metrov, s ktorým sa vydarili prvé kázavé lety. Ďalšie intenzívnej štúdie viedli k rakúskemu patentu č 23465 "Igo E. a Franz Wels v Hornom Starom Meste u Trutnova (Čechy) - lietajúci stroj", prihlásenému 3. marca 1905. Podľa patentového výkresu lietajúceho krídla s dvoma rotormi a jedným motorom staval tento lietajúci stroj Wels a od júla 1906 aj Karl Illner (neskorší pilot dielne a konštruktér E-ových návrhov). Najskôr bol tento vetroň s rozpätím 15 metrov vyskúšaný bez motora, ukázalo sa však, že je nestabilný. Potom bolo na jar 1907 testované menšie motorové lietadlo "E. I ". Opäť bez úspechu bol prestavaný veľký vetroň a Welsovi sa s ním 2. októbra 1907 podaril prvý kĺzavý let. Ďalšie prestavby (ťažné vrtule namiesto tlačných, smerové chvostové plochy, vodorovné chvostové plochy ...) nasledujú až do polovice roka 1909. Vo februári 1908 presídlil E. svoju leteckú dielňu do Rotundy vo Viedni. Zároveň bol "E. I "viackrát prestavaný a testovaný na hlavnej aleji v Prateri, až sa konečne 29. novembra 1909 vydaril let cez celú dĺžku letiska vo Wiener Neustadte. V zime 1909-1910 zhotovil Illner podľa E-ových údajov ( Wels bol medzičasom vyradený) motorové lietadlo s trupom, "E. II "," Taube "(Holubica); rakúsky patent č 51064:" Igo E. vo Viedni - nosná plošina pre lietadlá ", prihlásený 11. septembra 1909). S touto konštrukciou - prvý let 6. apríla 1910 - prišiel konečne veľký úspech. Ešte v tom istom roku prevzala forma Lohner vo Viedni v novej hale sériovú výrobu pre súkromné osoby a armádu. V Nemecku bola uzavretá licenčná zmluva s Edmundom Rumplerem a výroba začala aj tam. V Nemecku sa však nepodarilo patentovať tvar nosnej plošiny, a preto skoro všetky továrne vyrábali "holubice". Prišlo víťazstvo v mnohých leteckých súťažiach a mnoho rekordov. Až do vypuknutia prvej svetovej vojny boli v rakúskej armáde len "Tauben" a Lohnerove lietadlá.
Textilný priemysel však zostal hlavným zdrojom príjmov E-ovej rodiny. Napriek tomu postavili na jar 1912 v Lubawce v Sliezsku novú továreň na lietadlá, "E.-Flieger-Werke GmbH", v ktorej ďalej vyvíjali "Taube" a kde tiež vznikli nové modely: "Schwalbe" (Lastovička) a "Luftlimousine" (Vzdušná limuzína), v ktorej boli pasažieri prvýkrát v chránenej kabíne. Po predaji skôr skromnej sérii E-ových "Tauben" sa nemecká armáda vybavila rýchlejšími dvojplošníkmi.
Aby rodina vyhovela, rozhodla sa postaviť väčšiu továreň na lietadlá. 1. apríla 1914 začala stavba "Brandenburgische Flugzeugwerke GmbH" v Briestu pri Brandenburku. Ako šéfkonštruktér a potom riaditeľ bol vybraný Ernst Heinkel. Po počiatočných stratách predali E-ovci svoj podiel v továrni v roku 1915 Camillu Castiglionimu, ktorý už predtým v Rakúsku-Uhorsku založil "Uherské leteckej závody" v Budapešti a "Rakúsko-Uhorske závody Albatros" vo Viedni. Zlúčením firiem potom v Nemecku vznikla "Hansa-Brandenburgische Flugzeugwerke AG" pod Heinkelovým vedením.
Po skončení prvej svetovej vojny sa E. druhýkrát oženil. Z tohto manželstva vyšli tri dcéry. E. sa opäť vrátil ku stavbe lietadiel. V textilnej továrni v Trautenau vznikla v roku 1929 "Sport-Taube". Malo ty byť "ľudové" lietadlo, ale ťažkosti pri získavaní povolenia sériovú výrobu zmarili.
Za svoje zásluhy získal E. v roku 1944 titul Doktor-Ingenieur honoris causa. V roku 1945 bol ako vlastník viacerých tkáčovní ľanu vyvlastnený, prevezený do pracovného tábora a nakoniec uväznený. Na konci roka 1946 musel E. so svojou rodinou opustiť Československo. Vo Schwarzach v Dolnom Bavorsku žil najprv z pomoci utečencom a skonštruoval už za vojny vyvinutý rychloběžný stroj pre pramene vlákien, ktorý našiel využitie pri spracovaní česanej priadze. Ďalšie zákazky mu od roku 1955 umožnili sériovovou výrobu a nové príjmy z patentov.
E. s manželkou sa roku 1950 presťahovali do Freilassingu, blízko k svojej dcére, ktorá bývala v Großgmaine pri Salzburgu. Krátko na to prišli nové kontakty s leteckými kruhmi v Salzburgu. Ku svojim 75. narodeninám bol E. menovaný okrem iného čestným prezidentom salzburského Salzburger Aero-Clubu. V roku 1961 sa presťahoval do Salzburgu a strávil tam jeseň svojho života.