HEVESY, György (Bischitz)

Pochádzal z majetnej rodiny, zmaturoval na gymnáziu piaristickej rehole v Budapešti, imatrikuloval sa na Univerzite v Budapešti. O rok odcestoval do Nemecka, kde dokončil svoje štúdium chémie. Nakoniec promoval na ETH v Zürichu s prácou na tému „Elektrolýza tavenia“.
V roku 1911 odišiel H. do Manchestru k Rutherfordovi, aby sa zoznámil s najnovšími výsledkami výskumu rádioaktivity, ktoré bolo vtedy považované za najmodernejšie odvetvie vedy. H-ove obsiahle poznatky na poli chémie boli veľkou pomocou pre mladého Nielsena Bohra, ktorý vtedy tiež bol v Manchestri. Obidvoch spájalo doživotné priateľstvo.
Koncom roku 1912 uskutočňovali H. a F. Paneth vo Viedni dôležité skúmanie vtedy ešte neznámych izotopov, ktoré H. v roku 1913 konečne doviedli k objaveniu indikátorov. V roku 1918 sa stal mimoriadnym profesorom na Univerzite v Budapešti a o rok neskôr riadnym profesorom. Až do jesene tohto roku viedol H. Druhý fyzikálny inštitút, avšak po páde Maďarskej republiky rád musel opustiť krajinu.
H. pokračoval od roku 1920 vo svojej práci na Inštitúte Nieslena Bohra v Kodani. Tu v roku 1922 pomocou Bohrovho modelu atómu vytvoril chemický prvok číslo 72, hafnium. V tom istom roku začal s prvými pokusmi použitia metódy traceru v biológii. V tomto období pracoval najprv s rastlinami a používal izotopy olova a thória. V roku 1926 prijal miesto na Katedre fyzikálnej chémie na univerzite vo Freiburgu. Počas nasledujúcich ôsmych rokov vo Freiburgu začal používať metódu traceru na zvieracích tkanivách. V týchto prácach mohol dokázať, že v rakovinových bunkách je vyššia koncentrácia bizmutu, než v zdravých bunkách.
Keď H. v roku 1933 musel opustiť Nemecko, rozhodol sa opäť pre Kodaň. V roku 1934 tu objavil aktivačnú analýzu, metódu indikácie „in vivo“. Jedná sa tu o veľmi citlivú metódu kvalitatívnej a kvantitatívnej analýzy, čím sa H. s konečnou platnosťou priklonil k medicínskym, biologickým a biochemickým témam. Úplný rozsah H-ových prác sa ukázal až s možnosťou umelej výroby izotopov. Po objave deutéria sa mu podarilo na ťažkej vode dokázať, aké procesy sa odohrávajú medzi rybkou a vodou, v ktorej pláva. Po objave umelej rádioaktivity okamžite začal s používaním 32P, najprv pri skúmaní kostry, ktorej permanentnú regeneráciu tak mohol dokázať. Podobné pokusy potom platili aj pre iné orgány. Určil rýchlosť a mieru obnovenia aj cestu a rast rôznych molekúl v organizme, pričom neustále rozširoval vzorku použitých izotopov.
Od roku 1940 sa H. vo svojich prácach stále viac orientoval na Stockholm, kde pre svoje biologické skúmanie nachádzal ešte lepšie podmienky. V týchto rokoch sa rozhodujúcou mierou zaujímal o stavbu deoxyribonukleovej kyseliny (DNA), pričom sa tiež dostal dopredu so svojim výskumom zhubných nádorov.
Ako uznanie jeho zásluh pri výskume izotopov dostal H. v roku 1943 Nobelovu cenu za chémiu. Tiež po tomto medzinárodnom uznaní svojej práce H. vo svojich výskumoch neustal. Okrem iného skúmal procesy látkovej výmeny, pokračoval vo svojej práci v oblasti tumorov a v pokročilom veku začal študovať hematológiu. H. ostal aj po ukončení vojny vo Švédsku a prijal švédske štátne občianstvo.