BĚHOUNEK, František

B. sa narodil v Prahe ako syn majstra bagra, ktorý v lete upravoval hrádze a brehy a v zime vyrezával zo zamrznutej Vltavy ľad pre pivovary. Po maturite sa B. rozhodol študovať matematiku a fyziku na Karlovej univerzite v Prahe, aby spoznal vtedy nový jav rádioaktivity. Po skončení štúdia dostal na odporúčanie svojho učiteľa Otona Kučeru štipendium francúzskej vlády na dvojročný pobyt na Institute de Radium na Sorbonne, ktorý viedla Marie Curie-Sklodowska. B. tu študoval rádioaktivitu prírodných látok a umelých rádionuklidov a obhájil tu svoju dizertáciu. Po svojom návrate do Československa sa začal venovať meraniu rádioaktivity atmosféry, hornín a vody v jáchymovských baniach v Krušných Horách, kde tiež ako spolupracovník rádiologického inštitútu a ako komisár ministerstva verejných prác pripravoval využitie rádioaktívnej vody z bane Svornost v kúpeľoch. Dnes nesie nejvydatnější z prameňov rádioaktívnej vody jeho meno, rovnako ako jeden z najmodernejších kúpeľných domov.
Na základe jeho prác v oblasti atmosférickej elektriny, rádioaktivity atmosféry a kozmického žiarenia dostal aj pozvanie, aby sa zúčastnil dvoch expedícií vzducholoďou k severnému pólu. Sice pre neho v roku 1926 nezostalo vo vzducholodi "Norge" miesto, ale na tragicky preslávenej lodi "Italia" generála Nobileho zažil v roku 1928 jej stroskotanie. Tento zážitok mu dodal autentický materiál pre jeho prvú knihu pre mládež, "Stroskotanci na kryhe ľadovej". Z jeho pera vzniklo celkovo štyridsať titulov tohto žánru. Na pozadí týchto poviedok nevtieravo popularizoval vedecké poznatky a problémy.
V roku 1929 sa B. habilitoval na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v odbore rádioaktivity a atmosférickej elektriny. Jeho semináre fyzikálnej chémie, ktoré viedol spolu s Jaroslavom Heyrovským a Rudolfom Brdičkom, sa stali najmä po druhej svetovej vojne miestom stretávania odborníkov v tejto oblasti. Ešte pred vojnou napísal B. s Heyrovským knihu "Úvod do rádioaktivity" as F. Novákom knihu "Lekárska rádiológia".
V súvislosti s výskumom rádioaktivity sa B. zúčastnil zriadenia Štátneho rádiologického inštitútu, observatória atmosférickej elektriny na Štrbskom Plese, fyzikálneho oddelenia Radiomedicínského (teraz onkologického) inštitútu v Prahe na Bulovce, oddelenia rádiologickej dosimetrie na Inštitúte pre výskum jadra v Řeži a Fakulty technickej a jadrovej fyziky na Karlovej univerzite. V 50. rokoch 20. storočia vydal knihy "Rádiologická fyzika" a "Umelá rádioaktivita". V roku 1954 sa stal profesorom na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity, o rok neskôr prešiel na novo založenú Fakultu technickej a jadrovej fyziky, kde na začiatku viedol Katedru jadrovej chémie a v roku 1963 založil Katedru dosimetrie a ionizačného žiarenia.
V posledných rokoch svojej vedeckej práce sa B. sústredil na odbornú oblasť dosimetrie ionizujúceho žiarenia a založil školu, ktorá ďalej rozvíjala ochrannú a technologickú dosimetriu.
Bol zakladateľom merania elektrických vlastností atmosféry a využitia rádioaktívneho žiarenia v medicíne.