SCHRÖDINGER, Erwin

S. sa narodil v roku 1887 ako syn majiteľa továrne na výrobu voskového plátna a linolea a jeho ženy Georgine vo Viedni – Erdbergu. Po absolvovaní akademického gymnázia začal na jeseň 1906 študovať na Fyzikálnom inštitúte Univerzity vo Viedni, kde práve prevzal Fritz Hasenöhrl Katedru teoretickej fyziky po Ludwigovi Boltzmannovi. V máji 1910 S. promoval so svojou experimentálne – fyzikálnou prácou „ O vedení elektriny na povrchu izolátorov na vlhkom vzduchu“ a získal titul doktora filozofie. V nasledujúcich rokoch napísal okrem iného o rádioaktivite a atmosférickej elektrine. Svoju habilitáciu, predloženú 17. októbra 1912, venoval téme taveniu pevných telies.
Pretože po vojne nebolo na Inštitúte pre neho vhodné miesto, ukázal v roku 1920, po svadbe s Annemarie Bertel (*1896), Rakúsku chrbát a v krátkom čase obsadil miesta v Jene, Stuttgarte a Wroclavi. V roku 1922 odišiel na Univerzitu v Zürichu, kde v októbri 1925 čítal dizertáciu Louisa De Brogliese, ktorý vyslovil hypotézu, že obeh elektrónu okolo jadra atómu je vlnový jav, čím elegantne vysvetlil existenciu stacionárnych dráh v Bohrovom modele atómu. Vo svojich článkoch „ Kvantovanie ako problém vlastnej hodnoty“ vyvinul S. metódu popisu častíc hmoty s pomocou vlnovej rovnice a odôvodnil tak vlnovú mechaniku, s ktorou je možné popísať nie len atómy a molekuly, ale úplne všetky nerelativistické systémy. Mohol tiež dokázať, že Heisenbergová matricová mechanika je ekvivalentná jeho vlnovej mechanike. Za tento svoj prínos získal S. v roku 1933 Nobelovu cenu.
V oblasti fyzikálnej interpretácie vlnovej funkcie bol S. toho názoru, že jej musí prináležať bezprostredná fyzická realita. Odmietal predstavu Maxa Borna o vlnovej funkcii ako hustote pravdepodobnosti. Aby ukázal, že jej dôsledné použitie vedie k nezmyselným záverom, vymyslel si v roku 1935 myšlienkový experiment, ktorý sa stal známym pod menom „ S – ova mačka“, ktorým však nemohol zabrániť tomu, že väčšina význačných fyzikov sa postavila na Bornovu stranu.
V lete 1927 nastúpil S. na berlínsku Humboldtovú univerzitu, kde po odchode Maxa Plancka prevzal uvoľnenú Katedru teoretickej fyziky. K jeho novým kolegom patrili Albert Einstein, Max Laue, Lise Meitner a Fritz London. Keď prevzali moc národní socialisti v januári 1933 opustil Nemecko a strávil nasledujúce 3 roky na oxfordskej Magdalen College, kde ho pozval britský profesor fyziky Frederick Alexander Lindemann. V roku 1936 prestúpil na Univerzitu v Grazi, kde však po anexii v marci 1938 prišiel o povolenie vyučovať. Našťastie mohol prijať miesto na novo založenom dablinskom Institute for Advanced Studies, ktoré mu ponúkol írsky ministerský predseda a kde v októbri 1939 nastúpil.
V roku 1943 sa S. vo svojich prednáškach s mottom „ Čo je život?“ zaoberá vplyvom röntgenového žiarenia na mieru mutácie octomiliek. Pozeral sa na gén podľa pravidiel fyziky ako na makroskopický systém a vysvetľoval jeho dlhodobú stabilitu tým, že sa neriadi zákonmi štatistiky a preto nemôže byť plynulý alebo ináč akoby zložený z veľkého množstva nezávislých súčastí, ale naopak že je naňho potrebné pozerať ako na malé, nepremenlivé teliesko. Tým na základe princípov fyziky odvodil dôkaz, že gén nie je nič iné, než samostatná, veľmi veľká molekula. Ďalej logicky vysvetlil, že bez kvantovej teórie je nemožné úplne pochopiť fenomén dedičnosti a našiel tak, vedcami doposiaľ márne hľadaný, most medzi fyzikou a biológiou.
V knižnom vydaní „ Čo je život?“ S. napísal: „ V týchto chromozómoch...je v istom kóde obsiahnutý kompletný vzorec budúceho vývoja indivídua a jeho fungovania v stave zrelosti. Každá úplná skupina chromozómov obsahuje celý kód... Štruktúry chromozómov súčasne prispievajú na to, že vývoj, ktorý dávajú tušiť, nastane. Zároveň sú zákonodarnou a výkonnou mocou, plánom architekta a remeselníkom staviteľa“.
Tým zdôvodnil ideu genetického kódu v modernej biológii. Kniha vyvolala vlnu nadšenia a celý rad vedcov s nadšením siahal k jej duševnému bohatstvu – medzi nimi predovšetkým James Watson a jeho kolega Francis Crick, ktorý napísal, že až kniha „ Čo je život?“ ho prinútila vstúpiť na pole molekulárnej biológie. Tiež Maurica Wilkinsa, ktorý svojimi snímkami difrakčným röntgenovým žiarením v roku 1953 významne prispel k objasneniu štruktúry dvojitého helixa kyseliny deoxyribonukleovej, S. podnietil k zahájeniu základného biologického výskumu.
Aj keď S. nemal o náboženstve všeobecne dobrú mienku, mal predsa len určitú potrebu spirituality a zaoberal sa po celý život metafyzickými otázkami. Jeho hlavným záujmom bola staroindická filozofia, ktorá sa stala určujúcim prvkom jeho svetonázoru. Ovplyvnený týmto poňatím sveta ako hodnoty sa veľa rokov zas a znova zaoberal hľadaním jednotnej teórie poľa. V roku 1943 modifikoval rovnice všeobecnej teórie relativity tak, že z nich bolo možné odvodiť tak ako zákony gravitácie, tak zákony elektromagnetizmu. S-ove výroky viedli k zovšeobecnenej tradičnej formy elektromagnetickej teórie, podľa ktorej musí mať fotón kľudovú hmotu nerovnú nule. Experimentálneho preverenia svojej predpovede sa však musel zatiaľ vzdať, pretože sa údaje z geofyzikálnych meraní a pozorovaní Slnka ukázali byť nedostatočné. Nový pokus v roku 1947 ostal rovnako bez úspechu, dokázal, že S-ova teória je až na jeden nepodstatný dodatok totožná s jeho vlastnou, a preto vedie do slepej uličky. Po druhej svetovej vojne začal S., ktorý medzitým prijal írske štátne občianstvo, znova udržiavať kontakty so svojou starou vlasťou. V zimnom semestri 1950 prednášal ako hosťujúci profesor na Univerzite v Innsbrucku a bol vynikajúcim zástancom Európskeho fóra v Alpbachu, ktoré sa konalo každý rok v lete. V máji 1955 bola pre neho na Univerzite vo Viedni zriadená katedra, ktorej vedenie oficiálne prevzal 13. apríla 1956 nástupnou rečou na tému „Kríza pojmu atómu“. Potom prednášal o všeobecnej teórii relativity a evolúcii vesmíru. Okrem toho viedol týždenný seminár. V septembri 1958 emeritoval a ukončil tak svoju akademickú činnosť. V zime 1959/60 sa venoval práci na knihe „Môj život – môj pohľad na svet“, kde pre jej prvú časť použil nepublikovanú autobiografickú esej. Dielo potom doplnil druhou časťou, v ktorej si položil otázku „Čo je skutočné?“ a kde tiež odmietol v západnej filozofii často postulovaný protiklad ducha a hmoty.