MACH, Ernst

M. sa narodil ako syn učiteľa a majiteľa statku Johanna M. a jeho ženy Josephine v Chrlice, pokrstený bol v susedných Tuřanoch. Rodina sa čoskoro presťahovala do Untersiebenbrunn (Dolné Rakúsko), kde vyrastal. Najskôr ho učil sám otec. V roku 1847/48 nastúpil M. na benediktínske gymnázium v Seitenstetten. Chlapec sa nezaujímal ani o zbožné náuky, ani o staré jazyky a duchovný učitelia na ňom nenašli ani kúsok talentu, prečo ho opäť začal učiť otec. Viac ako dva roky sa učil u stolárskeho majstra, aby sa prípadne mohol dostať do Ameriky. Jeho úcta k remeselnej práci a solidarita s rakúskou sociálnou demokraciou pramenila pravdepodobne z tejto skúsenosti, ale aj z najrôznejších poľných prác, ktoré počas školskej dochádzky robil. Šiestu triedu gymnázia, ktorú viedli piaristi, absolvoval v Kroměříži, kde zložil maturitu. Náboženstvo však už od mladosti odmietal. V roku 1854 sa M. na viedenskej univerzite zapísal na štúdium fyziky, filozofie a matematiky, študoval u Andreasa von Ettingshausen, Josefa Grailicha a Jozefa → Petzvala, jeho Dizertace niesla názov "O elektrickom výboji a indukcii". V januári 1860 bol promovaný Dr phil. Už rok na to sa habilitoval na Univerzite Viedeň. V roku 1861 akusticky dokázal Dopplerov efekt.
V roku 1864 bol M. povolaný ako riadny profesor matematiky do Grazu. V roku 1866 bol menovaný profesorom fyziky. V Grazi sa v roku 1867 oženil s Luisou Marussig, s ktorou mali štyroch synov a jednu dcéru. Ešte v tom istom roku odišiel M. ako profesor experimentálnej fyziky do Prahy. V rokoch 1879/80 bol rektorom pražskej univerzity, potom čo už v rokoch 1872/73 zastával pozíciu dekana Filozofickej fakulty. Bez úspechu vystupoval proti rozdeleniu univerzity na nemeckú a českú časť a za zriadenie druhej, českej univerzity. Roku 1883 bol M. druhýkrát zvolený rektorom, zo svojho úradu však po pol roku odstúpil. Počas jeho pobytu v Prahe vyšli jeho najdôležitejšie monografie, ktoré sa takmer všetky dočkali viacerých vydaní a dotlačí.
Jeho meno sa stalo pojmom na základe jeho skúmania javov na letiacich projektiloch (1878-1889). Vzťah medzi rýchlosťou objektu a rýchlosťou zvuku sa nazýva "machovo číslo". V letectve sa "machovo číslo" stalo jednotkou rýchlostných údajov pre rýchlo letiace objekty. V roku 1886 urobil prvé fotografické snímky nadzvukových striel vrátane zahustených kužeľov vzduchu okolo nich. M. je pokladaný za pripravovateľa teórie relativity A. Einsteina.
Roku 1867 sa stal korešpondujúcím, v roku 1880 riadnym členom a 1897 sekretárom matematicko-prírodovedného oddelenia Akadémie vied vo Viedni. Nakoniec sa M. roku 1895 stal profesorom na univerzite v hlavnom meste rakúsko-uhorskej monarchie. Vo Viedni bola špeciálne pre neho zriadená katedra "Filozofia, obzvlášť dejín a teórie induktívnych vied". Zmena záujmu jeho výskumu, ktorý M. čoraz viac viedol smerom k otázkam teórie poznania, filozofie a teórie alebo histórie vedy, sa tak prejavila aj navonok. Roku 1897 mu bol prepožičaný titul dvorného rady. V roku 1898 dostal mŕtvicu, ktorá síce neuškodila jeho duševnej sviežosti, následkom ochrnutia polovice tela mu však znemožňovali vyučovať. V roku 1901 sa dobrovoľne vzdal profesúry. Od roku 1904 spoločne so svojím synom robil optické experimenty. V roku 1905 vyšlo jeho dielo "Poznanie a omyl", psychológie a logika výskumu. Na jar roku 1913 sa presťahoval za svojím najstarším synom Ludwigom do Haar-Vaterstetten u Mníchova, kde roku 1916 zomrel.