DOPPLER, Christian

D. pochádzal zo salzburgskej rodiny kamenárov, bol nadaný, preto ho rodičia posielali na cintorín, aby podľa predlohy modeloval z hliny sochy anjelov, ktoré potom jeho otec Johann Evangelist D. tesal do kameňa. Okrem práce v otcovej dielni navštevoval D. v Salzburgu, ktorý od roku 1816 patril k Rakúsku, v roku 1816 až 1819 prvé tri triedy „Nemeckej školy“.
Keď jeho otec videl, že je jeho syn pre kamenárske remeslo príliš slabý, radil sa s matematikom a geodetom Simonom Stampferom, ktorý v tom čase v Salzburgu vyučoval, o ďalšom synovom vzdelaní. Stampfer rozpoznal schopnosti mladého muža a otec sa rozhodol, že ho nechá študovať. Štvrtú triedu absolvoval D. v rokoch 1820/21 v Linzi. Potom viac ako dva roky študoval prírodné vedy na Polytechnickom inštitúte vo Viedni. Prvý pokus v roku 1825, aby sa tu mohol stať asistentom vyššej matematiky u svojho učiteľa Josefa Hantschla nebol úspešný. Medzitým teda dokončil v Salzburgu svoje všeobecné vzdelanie, absolvoval tu súkromne od roku 1824 gymnázium a od roku 1827 oba filozofické ročníky. Súčasne z existenčných dôvodov doučoval na lýceu matematiku a fyziku.
V rokoch 1829 až 1833 bol asistentom vyššej matematiky na Polytechnickom inštitúte vo Viedni u Adama Burga, súčasne – ako predtým v Salzburgu – si privyrábal ako verejný repetitor základnej matematiky. Nasledujúce roky boli v znamení hľadania vedeckého zamestnania, čo vyžadovalo účasť na tzv. konkurzoch, pri ktorých kandidáti museli vykonať skúšku ako zo svojich odborných znalostí, tak aj zo svojho prednášania. D. sa najskôr nemohol presadiť, čo nebolo nijako neobvyklé, ale skôr pravidlom, pričom dobré umiestnenie odmietnutých bolo ku prospechu pri ďalších konkurzoch. D. napriek tomu pomýšľal, že si založí existenciu v Amerike. V roku 1835 údajne predal celý svoj majetok vrátane kníh, aby sa mohol nalodiť, keď ho zastihol prísľub zamestnania ako profesora matematiky a účtovníctva na kráľovsko-stavovskej reálke v Prahe. Ale aj počas zamestnania v Prahe, ktoré bolo podobné zamestnaniu na gymnáziu, hľadal prácu aj na iných miestach monarchie, až sa mu to asi po roku a pol suplovania vyššej matematiky a praktickej geometrie podarilo na pražskom Polytechnickom inštitúte. V roku 1836 sa oženil s Mathildou Sturm, dcérou salzburgského zlatníka. Mali päť detí.
V roku 1841 skončila fáza suplovania. D. sa na Polytechnickom inštitúte v Prahe stal profesorom základnej matematiky a praktickej geometrie. V tomto poslednom zamestnaní svojho života zostal až do roku 1847, kde ho stále viac trápili pľúcne problémy, ktoré sa dali pripisovať prašnému prostrediu otcovej dielne. Vo veľkomeste navyše neustále hrozila nákaza tuberkulózou. D. bojoval s veľkým počtom študentov a únavnou záplavou skúšok. O spôsobe a obsahu svojej výučby a tiež o používaných učebniciach (nakoniec roku 1843 publikoval vlastnú „Aritmetiku a algebru“) si už za obdobia suplovania vypočul kritiku. Mnoho času a námahy mu navyše dala práca v Kráľovskej českej spoločnosti vied, ktorá ho v roku 1840 prijala za svojho mimoriadneho člena a na konci roku 1843 za riadneho člena. U Bernarda Bolzana našiel vplyvnú oporu. D. sa angažoval tiež sociálne, citlivo vnímal neľahké sociálne podmienky širokých vrstiev obyvateľov veľkomesta.
V roku 1847 dostal príležitosť nastúpiť na miesto profesora matematiky, fyziky a mechaniky na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici a súčasne byť menovaný za baníckeho poradcu. Počas dvoch rokov v Banskej Štiavnici zažil konečne úctu a zadosťučinenie, keď bol menovaný čestným doktorom pražskej univerzity a riadnym členom Cisárskej akadémie vied vo Viedni.
Na konci roku 1848 dostal pozvanie na Katedru praktickej geometrie na Polytechnickom inštitúte vo Viedni, ale v súvislosti s revolúciou bol v Banskej Štiavnici zatknutý. Keď v rámci školskej reformy ministra Thuna došlo v roku 1850 k zriadeniu Fyzikálneho inštitútu na viedenskej univerzite, stal sa D. jeho prvým vedúcim a súčasne riadnym profesorom experimentálnej fyziky na Filozofickej fakulte. V zimnom semestri 1852/53 musel z dôvodu choroby odísť na liečebnú dovolenku do Benátok, kde o pol roka neskôr zomrel.
Relatívne veľa sťahovania nebolo dôsledkom jeho vnútorného nekľudu, ale dôsledkom nadobúdania vzdelania a neskôr istého povolania. Keď to vonkajšie podmienky dovoľovali, vykonával všetko so sebe vlastnou dôslednosťou. D-ove zemepisne roztrúsené publikácie odzrkadľujú zastávky jeho života a tematické záujmy jeho vedeckej cesty.
Jeho prvé práce vychádzali od roku 1832 v ročenke Polytechnického inštitútu vo Viedni, od roku 1837 v Baumgartnerovom Časopise pre fyziku (Viedeň) a od roku 1840 (okrem jedného zápisu z kurzu z roku 1837) tiež mimo územia Rakúska v Poggendorffových Análoch fyziky a chémie (Lipsko). Počas svojho pobytu v Prahe publikoval svoje state od roku 1841 v spisoch Českej spoločnosti vied, niektoré tiež v samostatných tlačiach u Borrosche & Andrého, ako napr. zväzok s formuláciou po ňom pomenovaného princípu: „O farebnom svetle dvojhviezd a určitých iných hviezdach na oblohe“ (1842); ďalej publikoval o praktických technických problémoch v Hesslerovom Encyklopedickom časopise od roku 1842. Od roku 1848 publikoval ako člen Akadémie vied vo Viedni v ich správach zo zasadaní. Prispieval k témam, ktorými sa zaoberal už v Banskej Štiavnici, kde sa nachádzali šachty vhodné pre jeho experimenty a merania vrátane poznámok, ktoré tu po sebe zanechali praktici minulých generácií.; D. súčasne vyhľadával kontakt s baníckymi úradmi monarchie. Keď bola v roku 1849 Akadémii zaslaná znovu nájdená želatínová substancia, bol poverený úlohou napísať o nej správu; riaditeľ Geologického ríšskeho ústavu ju navyše – ako vyjadrenie úcty – pomenoval po D.
Jeho najdôležitejším želaním však ostalo obhájiť D-ov princíp, ktorý objavil v Prahe na začiatku 40-tych rokov 19. storočia, kde zažíval nie najšťastnejšie ale vedecky určite najplodnejšie obdobie svojho života. Vo vedeckom spore s matematikom Josephom Petzvalom Dopplera podporil okrem iného Andreas von Ettingshausen, jeho nástupca vo funkcii riaditeľa Fyzikálneho inštitútu.
D-ova teória sa presadila aj keď sa stále ešte dlho ozývali hlasy proti. Dnes efekt, ktorým sa mení vlnová frekvencia pri pohybe zdroja svetla či zvuku, nachádza početné uplatnenie v technike, ktorej metódy a zariadenia ďalej nesú D-ove meno.