ŽÁČEK, August

Ž. navštevoval do roku 1905 gymnázium v Českých Budějoviciach a potom študoval matematiku a fyziku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1910 obhájil dizertáciu "O kapilárnych javoch". Ďalšie dva roky študoval na Univerzite Göttingen u Simona, ktorý sa zaoberal osciláciami vzniknutými svetelným oblúkom.
Ďalej sa ako asistent Fyzikálneho ústavu Karlovej univerzity v roku 1918 habilitoval "Štúdiu o kondenzatórnych kruhoch Kondensatorenkreise". Po vojenskej službe, ktorú absolvoval na novom vysielači na pražskom Petříne, sa roku 1921 stal mimoriadnym profesorom novozriadenej Katedry fyziky. V zime 1921/22 pracoval ako praktikant vo švédskom Lunde v laboratóriách Karla Manne Georga Siegbahna, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny (1924). Od roku 1922 vyučoval Ž. konečne ako riadny profesor experimentálnej fyziky na Karlovej univerzite. V nasledujúcich rokoch sa zaoberal predovšetkým vlastnosťami magnetronu, objavenými a opísanými v roku 1921 Albertom W. Hullom. Hull definoval magnetron ako elektronku, ktorej menovitý prúd je namiesto mriežkového potenciálu riadený magnetickým poľom. Na rozdiel od Hulla Ž. dokázal, že v oblasti kritickej hodnoty magnetického poľa v magnetrone dochádza k veľmi rýchlej osciláciu pod vplyvom periodického pohybu elektrónov medzi katódou a anódou. Zistil závislosť vlnovej dĺžky tejto elektrickej oscilácie na parametroch magnetronu, ktorá získala označenie Ž-ova relácie. Na použitie tohto objavu získal v roku 1924 československý a nemecký patent.
Roku 1931/32 vykonával Ž. úrad dekana Prírodovedné fakulty Karlovej univerzity. Po niekoľkoročnom uzavretí českých vysokých škôl počas druhej svetovej vojny mohol opäť začať prednášať až roku 1945, ale len nakrátko, pretože bol v roku 1948 po prevzatí moci komunistami suspendovaný a emeritováný. Ž. bol pred rokom 1939 členom Českoskovenské akadémie vied a umení a Masarykovej akadémie práce.