CODELLI, Anton

Anton III. C. bol posledným potomkom šľachtickej rodiny, dokumentované v 16. storočí v Slovinsku. Titul inžiniera získal v roku 1907 vo viedenskej pobočke Telefunken AG, s ktorou neskôr tiež spolupracoval. V roku 1898 dostal svoj prvý patent na zapaľovací systém automotorov, pričom sa pokúšal skombinovať výhody vtedy známych systémov. V tom istom roku doviezol do Ľubľany prvý automobil „Benz Comfortable“. S „Daimler Viktoria“, modelom 1898, sa v roku 1900 zúčastnil pretekov Salzburg – Viedeň a skončil tretí z osemnástich pretekárov.
C. sa tiež v nasledujúcich rokoch zaoberal vynálezmi, hlavne v oblasti automobilov. Skonštruoval planetové koleso, ktoré bolo aktivované tiež ako vnútorná brzda, v roku 1906 zostrojil rotačný motor s vnútorným spaľovaním, vynašiel vzdušné torpédo a nechal si patentovať miniatúrnu chladničku. Okrem v praxi použiteľných vynálezov môžeme u C. nájsť také technické utópie ako napr. vzducholoď pre 20.000 cestujúcich.
Na prelome storočia prispieval C. veľkou mierou tiež k rádiotechnike. Okolo roku 1900 postavil v spolupráci s fyzikom Albinom Belarom v Ľubľane prvý rádioaparát pre príjem časového signálu. Od roku 1907 do roku 1910 pracoval na rádio-telegrafickom spojení medzi loďami rakúskeho vojnového loďstva na Jadrane a veliacim ústredím na pobreží. Odtiaľ bolo možné telefonicky sa spojiť s Viedňou, takže centrálna správa loďstva mohla byť riadená z rakúskeho hlavného mesta. V roku 1911 dostal za úlohu vytvoriť rádiové spojenie medzi Berlínom a Nemeckou kolóniou v Afrike (Togo). K tomu postavil v pralese 3 km dlhú cestu, úzkorozchodnú železnicu, niekoľko dielní, obytné a správne budovy, elektrárne s parnými strojmi s výkonom 1.000 konských síl a rádio-telegrafickú stanicu s deviatimi anténnymi vežami vysokými 75 až 120 m. Na začiatku prvej svetovej vojny museli byť na rozkaz Berlína všetky zariadenia zničené a C. bol internovaný. Po pobytoch vo Francúzsku a Švajčiarku sa mohol vrátiť do Ľubľany až v roku 1920, ale veľká časť s jeho etnografických zbierok z Toga bola stratená.
Počas práce v Afrike sa C. zaoberal tiež filmom a v rokoch 1912 až 1914 investoval okolo 46.000 zlatých mariek do projektov nemeckého cestovateľa a filmového režiséra Hansa Schomburga. Vzniklo tak viac ako 6.000 m dokumentárneho a hraného filmu. C-ove aktivity ako producenta a jeho spolupráca s filmom upadli do zabudnutia. Stále v súlade s dobou sa C. od začiatku 20-tych rokov 20. storočia zaujímal o techniku televízie. Snímacia a prijímacia časť jeho systému spočíva na základoch optickej a elektromechanickej techniky. Elektronika sa mala používať iba na bezdrôtový prenos signálu. V rokoch 1928 až 1930 si svoj vynález nechal patentovať najmenej v jedenástich štátoch. V roku 1930 postavil tiež v Ľubľane prototyp vyrobený u Telefunken, o jeho vynález elektronickej televízie však stále ešte nebol komerčný záujem. Úspešný nebol ani pokus získať podporu amerického multimilionára Morgana.
Trikrát ženatý C. nemal v rodinnom živote šťastie. Jeho synovia zomreli za tragických okolností, takže rodina ostala bez mužských potomkov. Na konci druhej svetovej vojny emigroval do Švajčiarska, kde zomrel 26. apríla 1954 a kde je tiež pochovaný.