KEMPELEN, Wolfgang von

Navštevoval gymnáziá v Bratislave a v Győri a študoval na Viedenskej univerzite filozofiu a právo. Bol jedným z najskvelejších učencov v bývalej Habsburskej monarchii. Svoju pracovnú kariéru začal v Kráľovskej uhorskej dvornej komore v Bratislave, kde v 60tych rokoch 18. storočia zastával pozíciu sekretára s titulom Radcu dvornej komory. V tejto funkcii bol poverený okrem iného kontrolou manufaktúr a poľnohospodárskych majetkov, kolonizáciou Banátu Temešvár a dozorom nad soľnými banskými závodmi. Ako vedúci Zriaďovacej komisie Banátu predložil v roku 1770 obsiahlu správu o krajinských a banských zariadeniach. V roku 1777 bol poverený aj presťahovaním univerzity z Trnavy do Budapešti. Od roku 1786 do roku 1798 slúžil ako dvorný radca v Spojenej uhorsko – sedmohradskej dvornej kancelárii.
Svoje najväčšie úspechy dosiahol na poli mechaniky a konštrukcie automatov. K jeho najznámejším konštrukciám patrí fontána v cisárskom zámku Schönbrunn vo Viedni alebo komplikovaný pumpový systém pre hrad v Bratislave. V 80tych rokoch 18. storočia projektoval budovu Národného divadla v Budapešti a skonštruoval písací stroj s klávesnicou pre nevidiacich.
Slávu však získal v roku 1769 svojim šachovým automatom. Jednalo sa o bábku v životnej veľkosti predstavujúcu Turka, ktorá sedela za stolom so šachovnicou. Náročné súkolesie v stole, ktoré aj predviedol, simulovalo komplexnú mechaniku, ktorej systém vyvolal údiv. Avšak, Kempelen do vnútra bábky ukryl človeka. S týmto “automatom“ absolvoval turné po viacerých veľkomestách Európy. Na začiatku 90tych rokov 18. storočia kúpil pruský kráľ Friedrich II. tento šachový automat. Šachový automat sa napokon dostal do múzea vo Filadelfii (USA), kde v roku 1854 zhorel.
Taktiež od roku 1769 pracoval Kempelen vyše 22 rokov na “hovoriacom prístroji“. Až jeho tretí, v roku 1791 dokončený model, zodpovedal jeho požiadavkám na mechanické napodobovanie ľudskej reči pomocou mechov a dreveného rezonančného priestoru, potrebného na simuláciu tvorenia hlások hrtanom, hlasivkovou štrbinou a jazykom. Jeho “hovoriaci prístroj“ sa až do roku 1906 nachádzal v “Konzervatóriu pre hudbu vo Viedni“, ktoré ho prenechalo novozaloženému Nemeckému múzeu v Mníchove.